- Vilko, poď domov! - zakričala mama z okna na Vilka. Malý kučeravý chlapček však nepočul. Práve staval pred domom pieskový tunel pre rýchlik do Popradu. Stavba takéhoto veľkého tunela vyžaduje veľa času a plné sústredenie. Vilkova mamička, ako všetky mamy na svete, to už poznala. Vedela, že keď je zabraný do hry - nevidí, nepočuje, nepotrebuje jesť, ani spať. Rýchlo zbehla po schodoch na ihrisko, aby ho upozornila, že o chvíľu už bude tma a čas skončiť detske hry. Ale Vilko, inokedy milý a poslušný chlapec, sa zrazu začal správať veľmi zvláštne.
Najprv na mamine upozornenie, aby si zbalil hračky a išiel domov, ani nezdvihol hlavu a ani neodpovedal. Celkom ako keby ho vymenili. Mama si obula sandale a podisla k nemu. Nereagoval ani na druhý, ba ani na tretí krát. Vtom zrazu doňho ako by vošlo sto čertov - začal dupkať neviditeľnými kopýtkami, potriasať hlavou a kričať na mamu, aby išla preč. Mama zostala najprv prekvapená, lebo takéhoto chlapčeka doteraz nepoznala. Neskôr, keď Vilko neprestával, začala sa hnevať naozaj. Nepomáhalo nič. Ani dohováranie, ani sľúbený zákaz vychádzok, ba ani ťapnutie po zadku. Vilko stále dupkal, botasky az horeli a kričal, kričal a dupkal, až si nakoniec unavený sadol na piesok rozhodnutý, že on veru poslúchať nebude a svoj tunel dokončí za každú cenu.
A vtedy sa to stalo! Ako sa Vilko natiahol za lopatkou, začala ho tlačiť pravá topánka. Vyzul sa, aby vytriasol kameň, ale topánka tlačila ďalej. - Nič to, - pomyslel si Vilko. - Niečo predsa vydržím. A pokračoval v hraní. Za chvíľu ho však začala tlačiť aj druhá topánka. To už Vilka poriadne načertilo. - Tu sa nedá poriadne hrať! - vykríkol. - Stále ma niečo vyrušuje! A vyhodil obidve topánky z pieskoviska von. Kope Vilko tunel, kope, keď tu zrazu mu začne padať z hlavy šiltovka. Bola to jeho najobľúbenejšia - s červeným drakom na šilte. Ale ani nad tou nemal zľutovanie, letela na chodník za topánkami. Kope Vilko tunel, kope, už aj v bruchu mu škvŕka od hladu, aj smädný je, aj špinavý a vonku sa začína stmievať. Konečne je hotový! Celý naradostený chce vyskočiť a ukázať tunel mamičke, ale mamy nikde. Aj kamaráti sa niekde stratili. Nahnevane doňho kopne, veď načo mu je taký tunel, keď sa s ním nemá ani komu pochváliť, a ešte po ňom aj zlostne podupká. Celý unavený, špinavý a hladný si chce pohľadať topánky a čiapku, ale všade na okolí je už tma a všetky jeho veci sa zrazu niekde stratili. Nohy má ťažké, ako by mu narástli ozajstné čertovské kopytá a aj hlava sa mu nejako čudne kýva a bolí. Naľakal sa Vilko, čo sa to deje, už sa nezlostí, skôr mu je do plaču.
Pomaly zamieri k ich domu a zazvoní. - Prečo nikto neotvára? - čuduje sa. - Už by ma mali čakať s teplou voňavou večerou a robiť si starosti, kde som. Zazvoní druhý, tretí, ba aj štvrtýkrát, keď konečne niečo vnútri zašuchoce. Dvere sa otvoria a v nich stojí mama. - Mami, mami, som hladný! - zvolá Vilko a chystá sa vbehnúť do bytu. Ale čo to? Mama sa správa nejako čudne. Len sa poobzerá po schodoch, trošku pokrúti hlavou a zakričí dnu na otca: - Nik tu nie je! - Akože nik tu nie?!! - protestuje Vilko. - Som predsa tu, pred dverami, pozri sa lepšie mami...a som hladný ... Mama zatvára dvere a ďalej rozpráva otcovi, aké je to čudné, že vonku nikoho nevidela. - Tak toto už nie je vôbec v poriadku. - pomyslí si Vilko. - Musím zistiť, čo je veci ... Už to mám! - zvolá. - Zazvoním susedovi Karolovi, ten mi povie, prečo sa mama tak čudne správa. Keď Karolko otvorí dvere, Vilko nestisne ani povedať svoje ,,čau,, a Karol už vrieska na celý dom: - Pomoc, čert!!!! - Karol, nerev, to som ja, Vilo. - chce sa ozvať, ale dvere sa mu pred nosom zabuchnú. Nešťastný sa otočí a vtom pochopí! Vo výťahových dverách stojí ozajstný čert. Nie, nie je ozajstný, je to Vilkov odraz v skle. Smutný si sadne na schody a spustí usedavý plač.
Zrazu začuje šuchot, niekto si potichu prisadne, pohladí ho po hlave a vzdychne si. Pozrie vedľa seba a zbadá susedu Julku z druhého poschodia, čo má štyroch chalanov. Dobre ju pozná, neraz sa z ich bytu ozýva aj smiech, aj krik, aj plač. Napravi si saty a spusti - Neposlúchal si? - pýta sa Julka. - Vy sa ma nebojíte, teta? Julka sa usmeje: - Dobre to ja poznám, aj u nás sa taký občas zjavuje. Vilko len vypleští očiská: - Naozaj? A čo s tým robíte? A budem taký ako predtým? A čo mám robiť? - otázok nie je konca kraja. - No počkaj, počkaj, pekne poporiadku. - ozve sa suseda Julka. - Tak po prvé, prečo si neposlúchal? Vilko s ťažkým povzdychom vyrozpráva všetko, čo sa udialo, ako nechcel ísť domov, ako sa nazlostil, aj ako sa zlostil a čertil tak veľa, až mu narástli rohy a kopytá. - Tak na to je len jeden liek, vlastne rada, - vraví Julka. - Najprv musíš svoje správanie oľutovať, ale tak naozaj - z celého srdca, a potom sa musíš ospravedlniť všetkým, ktorým si svojim hnevom ublížil a ktorí sú teraz smutní. - Naozaj je to také jednoduché? - čuduje sa Vilko. - No, až také jednoduché to nie je, veď uvidíš sám. Úprimne sa ospravedlniť je niekedy najťažšia vec na svete. - Ja to dokážem! - chlapí sa Vilko. - Verím ti, vyzeráš byť dobrý aj odvážny chlapec, teda až na ten dnešný deň. Ale to už si predsa dávno oľutoval, že? -usmieva sa Julka a vyberie z kabelky lizanku. - Ináč by ti rohy a kopytá samé od seba nezmizli. - Juchúú! - vyskočí Vilko natešene a pobozká tetu susedu z vďaky za pomoc na obe líca. Julka ich má teraz trochu začiernené, ale očividne jej to vôbec nevadí.
Berie Vilka za ruku a vedie ho k dverám. - Si pripravený? - pýta sa. - Môžeme zazvoniť? Vilko mlčky prikývne. A potom, keď sa dvere otvoria a Vilko sa vrhne mamičke okolo krku, potichu odíde domov za svojimi štyrmi ,,čertíkmi,,.
Čo dodať na záver? Vilko sa mamičke aj ockovi ospravedlnil, sľúbil, že už sa nebude zlostiť a oni mu pomohli nájsť stratené topánky a čiapku. Na druhý deň Vilko postavil ešte väčší a ešte krajší tunel spolu s Karolom a zostal im čas aj na futbal so susedkinými chalanmi , kým ich mamy nezavolali večerať.
