Aj vás vystrašili predpovede o konci sveta?

Dostali ste mailom správu o blížiacej sa apokalypse?

Zdrvili vás správy plné násilia a nezmyselností?

Oklamali vás? Podviedli? Sklamali? Zneužili?...

Po takom návale nešťastia by bolo asi hlúpe hovoriť o kráse života. Máte pocit, že čas plynie nezmyselne, že niet pre vás riešenie a každé slovo útechy znie ako nahraté klišé arogantného súcitu z povinnosti, ...poznám. Možno si vtedy poviete, že svet nemá zmysel a žiť takýto marazmus je nezmysel. Máte pravdu, ale len z tohto uhla pohľadu. Je totiž ešte iný pohľad, pohľad na maličkosti, ktoré ale tvoria celok tak, ako drobné kamene mozaiku. Sú to maličkosti nepatrné, mnohokrát nepovšimnuté a nedocenené, ale veľmi dôležité. Sú to maličkosti, ktoré vám vrátia radosť, zmysel žiť i nádej.

Až keď som to skúsil, tak som zažal chápať sv. Teréziu z Lisieux, ktorá robila najpodradnejšie práce v kláštore s nepochopiteľne hlbokou láskou, až potom som pochopil prečo Charles de Foucauld zanechal sľubnú kariéru v cudzineckej légii a dobrovoľne odišiel slúžiť Tuaregom do chudobnej púšti. Až potom, ako som začal žiť maličkosti.

 Jeden priateľ sa raz pri západe slnka prechádzal po prázdnej mexickej pláži. Ako tak šiel, v diaľke uvidel iného muža. Keď bol pri ňom trochu bližšie, všimol si, že je to miestny obyvateľ. Stále sa zohýnal, niečo zbieral a hádzal to do vody. Znova a znova odhadzoval tie predmety do mora.

Keď náš priateľ podišiel ešte bližšie, uvidel, že to, čo domorodec zbiera, sú morské hviezdice, ktoré more vyplavilo na pláž, a muž ich po jednej hádže späť do vody.

Náš priateľ bol trocha v rozpakoch. Pristúpil k mužovi a povedal: “Dobrý večer, priateľu. Lámem si hlavu nad tým, čo robíte.”

“Hádžem tieto hviezdice späť do mora. Vidíte, odliv práve vrcholí a more ich všetky vyplavilo na breh. Ak ich nehodím späť, nebudú mať kyslík a zahynú.”

“Tomu rozumiem,” povedal náš priateľ, “ale na pláži sú určite tisíce hviezdic. Je predsa absolútne nemožné, aby ste ich všetky pozbierali. Je ich jednoducho príliš veľa. A neuvedomujete si, že toto isté sa pravdepodobne deje na stovkách pláží po celom pobreží? Vari nevidíte, že vy to nijako nemôžete zmeniť?”

Domorodec sa usmial, zohol sa, aby zdvihol ďalšiu hviezdicu, a keď ju hodil späť do mora, povedal: “Ale táto bude žiť.”

Možno teraz nezachránite svet, ale nezabudnite, že dnes môžete jednou maličkosťou niekomu zachrániť úsmev, vrátiť nádej, spríjemniť život...

m.d.