Ježišov učeník v dobe koronavírusu

Dostal som úlohu, aby som povedal niečo na tému: „Hodnota Božieho kráľovstva a súčasnosť." Ja som túto úlohu nazval inak: „Ježišov učeník v dobe koronavírusu." Prečo? Pretože pojem Božieho kráľovstva môže byť veľmi široký – môže byť interpretovaný aj teologicky aj filozoficky. No, ja by som chcel, aby sme hovorili o nás. Som presvedčený, že Božie kráľovstvo je Božia nadvláda v srdci každého z nás, teda že to je o našich vzťahoch. A cez nás Boh toto Božie kráľovstvo šíri do sveta, do našich vzťahov, do druhých ľudí a premieňa tento svet tak, ako premieňa nás. Tak som nazval túto prednášku: „Ježišov učeník v dobe koronavírusu". Prečo „v dobe koronavírusu"? Pretože toto ochorenie, ktoré od jari ovplyvňuje doslova celý svet, sa niekedy zdá, že ho ovplyvňuje až príliš. A prečo „Ježišov učeník"? Preto, lebo keď sa povie kresťan, tak ľudia často pod tým chápu zvláštny obsah. A bol by som rád, keby sme mali jasné, o kom a ku komu hovoríme. Slovo kresťan je niekedy bezobsažné, alebo dokonca má iný obsah, ako to je v evanjeliách. Pod pojmom kresťan sa rozumie často ten, kto sa narodil do kresťanskej rodiny, kto bol pokrstený ako dieťa, kto bol vychovaný vo viere bez ohľadu na to, či žije vo viere, alebo nie. Azda sa k nej hlási. To je síce pekné, ale dôležité je, ako svoju vieru prežíva vo svojom vnútri. To rozhoduje o jeho postojoch ku svetu a ku chorobe, o ktorej hovoríme. Kresťan, ktorý nežije svoj vzťah s Ježišom ako vzťah dôvery a lásky, ktorý nemá na prvom mieste presvedčenie a istotu, komu patrí – čo následne aj najviac určuje jeho život – tak sa nakoniec správa tak, ako všetci ostatní. Úplne bez rozdielu medzi veriacim a neveriacim. Ale ten, kto Pánovi dal svoj život, kto zakúsil, že Boh ho miluje celkom osobne, komu sa dal Boh poznať, iba ten prijal nový život a žije z toho podstatného. To ovplyvňuje jeho aj jeho život k druhým; to tvorí jeho vzťah ku svetu a ku spoločnosti, v ktorej žijeme. Prečo chceme hovoriť o dobe ovplyvnenej vírusom Covid-19? Pretože to nás teraz ovplyvňuje. To ochromilo celú spoločnosť. Existuje navyše množstvo otázok, na ktoré existuje veľa protichodných odpovedí a názorov: Prečo to vzniklo? Ako to vzniklo?  My sa navyše niekedy aj medzi sebou dohadujeme, prečo tie veci vznikli, načo sú a kto je za nimi? Preto túto dobu musíme zobrať vážne. Ja však nebudem hovoriť o vírusoch, o ich vzniku, o liečení, či ochrane, o vyšetrovaní ochorenia, či jeho ekonomickom dopade. Budem hovoriť o tom, čo si myslím, že od nás Boh chce a ako sa k tomu máme – my, ako Ježišovi učeníci – postaviť.

Prečo?

Prečo Boh necháva na ľudstvo dopadnúť také ochorenie, ako je Covid-19?

My vieme, že Boh má všetko v rukách. Prečo teda Covid-19? Nuž, je to rovnako preto, ako sú aj iné katastrofy, choroby, starnutie ... Je to jednoducho fyzický obraz toho zla, ktoré prišlo do sveta ľudským hriechom – čo je skutočná duchovná katastrofa. Je to hriech, ktorý ignoruje a neposlúcha Boha. Človek si urobil „boha" zo seba a zo stvoreného sveta. Pritom každá choroba a smrť je obraz niečoho väčšieho – hrôzy duchovnej. Žiaľ, že nešťastia na zemi budú tak dlho, ako bude trvať tento svet. Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili" (Rim 5, 12). Smrť má rôznu podobu a zasahuje všetkých. Teda, od okamihu pádu ľudstva do hriechu, je ľudská história pretkaná katastrofami, chorobami a smrťou. A potom k tejto realite pristúpil Boží nepriateľ (ktorý túto realitu odvedením od Boha spôsobil) a začal nás klamať: A) Nepriateľ postavil človeka proti Bohu, takže človek za všetko obviňuje Pána Boha. Tá naša otázka: „Prečo Boh necháva dopadnúť koronavírus na ľudstvo?" – dostane pod vplyvom Zlého nádych výčitky proti Bohu. „Pane, prečo?" B) Ďalšou činnosťou Božieho nepriateľa je vznik strachu. Strach z utrpenia, choroby, katastrof a zo smrti. Obe tieto veci vedú človeka k zúfalej snahe mať „to" pod kontrolou. Určovať ich. Vybudovať si bezpečný svet. Potom lepšie pochopíme neveriacich ľudí a ich opatrenia, ktoré sú neraz prehnané a nerozumné. Je to preto, lebo človek, ktorý nemá Boha, nemá inú možnosť, ako brať veci do svojich rúk a snažiť sa ich ovládať. Ibaže z tejto snahy mať veci pod kontrolou – a vo vlastných rukách – vyrastá ďalšia úzkosť a neschopnosť žiť slobodne svoj každodenný život. Teda, naša túžba mať veci pod kontrolou, v spojitosti s naším strachom a úzkosťou, nás okráda najprv o vnútornú slobodu a následne o vonkajšiu slobodu. Tak si človek sám – bez toho, aby si to uvedomil – vytvára väzenie. Cíti sa nekomfortne. Ľudia sú smutní, nešťastní, zahorknutí, nahnevaní a skoro ani nevedia prečo. Jednoducho preto, lebo sa ocitli vo väznení. Ľudia sa v spoločnosti tak stávajú – slovami Písma – „stádom vedeným na zabitie" (por. Sk 8, 32; Iz 53, 7).  Keď prví ľudia padli do hriechu, vtedy dali prednosť sebe pred Bohom a tomu, čo Boh pre nich chcel. Nedovolili Bohu, aby im on dal to, čo pre nich pripravil, ale uverili Pokušiteľovi a vzali „život do svojich rúk". Čiže – dali prednosť vlastnej múdrosti, pred dôverou v Boha. Vymenili svoju nezávislosť za dôveru a oddanosť Bohu. Tá „nezávislosť" je koreň všetkých hriechov a akéhokoľvek zla. Satan následne vrhol ľudstvo do otroctva, beznádeje, hriechu a utrpenia. My však vieme, že Boh to nenechal navždy tak. On poslal svojho Syna, ktorý vzal na seba všetku biedu, ktorú sme si privodili sami. On jediný môže dať zmysel všetkému, čo prežívame. Ibaže svet z veľkej časti o tom nevie. Ale sú tu Ježišovi učeníci, ktorí to vedia: že posledným slovom nie je smrť, ale život; že posledná nie je beznádej, ale nádej; že všetko má svoje riešenie – a to jedine v Bohu.  My sme dostali dar viery a poznania Ježiša a s tým aj poslanie voči svetu, ktorý nepozná Boha. Preto je tak dôležité, aby sme práve v týchto základných danostiach života konali inak, ako koná celok – stádo. Aby sme na jednej strane rozumeli tým ľuďom, ktorí Boha nemajú, ale súčasne, aby sme vedeli, čo máme konať my. Teda – čo má konať Ježišov učeník v tejto ťažkej a zložitej dobe? Nuž, svojím spôsobom má konať to, čo robí vždy, alebo „čo by mal konať" vždy: žiť pre Ježiša podľa jeho evanjelia, poslúchať ho, nechať sa viesť a prenikať jeho Duchom – a to bez ohľadu na okolnosti. To, či človek má skutočnú vieru, sa pozná podľa toho, do akej miery je ovplyvňovaný vonkajšími vecami. Viete, že keď ľudia prežívali väznenie a koncentráky, niektorých ľudí to privádzalo k ešte väčšej vnútornej slobode a pritiahlo k Bohu, ale iní tam ukončili svoj život v zúfalstve. Teda to, na čom veľmi záleží je – aby náš život bol určovaný Bohom a nie vonkajšími okolnosťami. To však nie je jednoduché! Rozhodujúca je sila vnútorného puta, ktoré s Bohom máme.

Čo má robiť Ježišov učeník

Čo má robiť Ježišov učeník? 1. Nestratiť povedomie komu patrí. 2. Neprestať dôverovať v dobrotu a Božiu prozreteľnosť; tak dať priestor Božej láske. To je veľmi dôležitá skutočnosť – dať priestor Božej láske. To, že Boh má všetko vo svojich rukách rozhodne neznamená, že ja nemusím nič konať. Boh ma chce používať. Ježiš je tu na zemi prítomný vo mne a v tebe – v každom z nás. Práve v takýchto krízových situáciách sa prejaví, či je človek sebec, alebo či už má v sebe trošičku z tej Božej lásky. Všetci sme tak trochu sebci. Rozdiel je v tom, či to človek vie, že je sebecký a že často myslí na seba a má o seba strach. Či cíti, že má nejaké privilégiá, že má právo na niečo viac, ako ten druhý v dobe choroby, že má privilegované kontakty na doktorov, na lieky a nemocnice – to všetko sú prejavy skrytého sebectva. Veď ten druhý je rovnaký ako ja – či nie? Ale ak človek vie o sebe, že je sebec, tak to môže Pánovi predkladať, môže prosiť o odpustenie a prosiť, aby tá Božie láska zvíťazila nad ním samým. Avšak, ak si človek myslí, že nie je sebec, tak väčšinou veľmi rozlišuje medzi sebou a tými ostatnými. Pre Ježišovho učeníka je každá skúsenosť utrpenia cestou k očisteniu a obráteniu. Ľudia donedávna používali na opis tejto skutočnosti termín „Božia bázeň". Z nášho katolíckeho prostredia sa tento termín akosi vytratil. Týmto termínom sa myslí to, že ak Boh dopustí do nášho života niečo ťažké, tak to prijmem ako skutočnosť, že Boh s tým v mojom živote niečo zamýšľa. A to „je pozvanie", aby som sa celý obrátil k Bohu: celým rozumom a vôľou mu dôveroval a postavil sa do postoja, že ho budem milovať celým srdcom. Veď Pavol hovorí: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28). Ale pozor! Iba tým, ktorí milujú Boha – všetko slúži na dobré. Inak z toho utrpenia môže zostať iba utrpenie a také utrpenie ostáva boľavé a nezmyselné. Preto je veľmi dôležité, aby sme Boha milovali a viedli aj iných k láske, ba dokonca milovali ho aj za tých, ktorí ho nepoznajú, aby aj v ich živote to všetko malo nejaký zmysel a pomohlo k dobrému. Preto je tak dôležitá modlitba za tých, ktorí trpia a nemajú Boha. Pod tlakom všetkého, čo prežívame, sme pozvaní uvedomiť si aj skutočnosť vyjadrenú slovami „Na čom skutočne záleží?" V živote ide na prvom mieste o vzťahy – ako k Bohu, tak aj k druhým ľuďom. Viac, ako o prácu, úspech, odpočinok či zábavu. Naša spoločnosť skutočne žije všetkým možným... A teraz sme sa ocitli v situácii, kedy sme zavretí doma. Nehodnotím, či je to dobre. Iba viem, že tých apelov zostať doma pribúda – tak zo strany štátnej ako aj cirkevnej hierarchie. Byť doma! Ale to najdôležitejšie je, aby sme začali investovať do tých najbližších vzťahov a vážili si to, že máme jeden druhého. Jednak, že máme Boha, že nie sme v živote sami. Všetky ostatné dôležité veci – práca, povinnosti a často aj rôzni kamaráti, nás často odviedli od toho najpodstatnejšieho. Teda táto doba nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že ak mám niekoho, koho potrebujem, alebo kto potrebuje mňa – že som bohatý človek. Pretože „nie je dobre byť človeku samému" (Gn 2, 18). Všetky prírodné katastrofy, tragédie a choroby sú vždy výzvou k pokániu, obráteniu a návratu ku Kristovi – znovuobjaveniu toho, kto je to Ježiš pre mňa a pre svet. V súčasnej dobe náboženského synkretizmu veríme, že Pána Ježiša nám nikto neberie: „Všetko je jedno – ja mám Ježiša, ty máš Budhu..." Ale v tomto prípade my sami berieme Pánovi Ježišovi tú dôležitosť, ktorú má on v Božom pláne záchrany celého ľudstva. My mu musíme túto dôležitosť vrátiť, pretože bez Ježiša nič nedopadne dobre. On jediný, ten ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych, má kľúč k premene a novému životu. Teda, ak sa máme vrátiť ku Kristovi ako k Pánovi a záchrancovi, musíme sa vrátiť k jeho slovu. Znovu počúvať a prosiť, aby nám Boh dával slovo pre dnešný deň a pre túto situáciu. Slovo, ktoré máme denne rozjímať, ktoré máme uskutočňovať. Spomeňte si, čo píše Lukáš v 13. kapitole, keď za Ježišom prišli so správou že Pilát zmiešal krv Galilejčanov s krvou ich obetí. Čo im Pán hovorí? Pridáva správu o spadnutej veži v Siloe, kde zomrelo 18 ľudí, a hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete konať pokánie, všetci podobne zahyniete" (por. Lk 13, 3). Jediným riešením celej situácie je obrátenie a pokánie. My sme to v našom živote tak trošku zúžili na to, že občas vyznáme svoje hriechy v spovedi. Ale pokánie je viac; to je návrat celým srdcom – odvrátenie sa od uprednostňovania všetkého ostatného čo robím, ba aj všetkých svojich náboženských praktík pred samotným Bohom. To je zápasenie o Ježiša každý deň, od rána do večera. Toto potrebuje celý svet.

Avšak svet nie je schopný Ježiša prijať, a preto je potrebné, aby som ja žil pre Ježiša a bol jeho nástrojom pre tento svet. Teda tým, čo teraz prežívame, Boh volá všetkých k pokániu. Aby sme si skutočne Boha zamilovali a nespoliehali sa na nikoho iného a na nič iné, ako na neho. Súčasná situácia nemá politické a ekonomické riešenie. Bolo by to samozrejme inak, keby politici konali to, čo majú konať a ekonómovia robili to, čo majú robiť. Ale to nie je naša starosť – my sa máme za nich modliť, lebo riešenie je v Božích rukách. Preto je dôležité dôverovať Bohu a pýtať sa jeho, čo máme robiť. V dejinách Cirkvi (od samého počiatku) patrili kresťania ku skupine, ktorá sa svojím správaním, najmä v rôznych alarmujúcich situáciách, líšila od ostatných. V prvých storočiach nášho letopočtu (v Rímskej ríši) prepukol mor – a to bola príležitosť tej najväčšej evanjelizácie pre kresťanov. Pretože zatiaľ, čo sa všetci rozutekali a zachraňovali si svoj vlastný život, naši bratia a sestry vo viere zachraňovali chorých a starali sa o nich. To isté sa stalo v dobe stredovekej cholery aj v dobe sv. Dona Bosca. To je niečo, čo je veľmi dôležité – prestať myslieť na seba. Ako sa na jednej strane obrátime smerom k Bohu, tak sa na druhej strane musíme začať starať o tých, ktorých máme okolo seba. Musíme vyhlásiť boj proti sebectvu a strachu, ktorý má každý sám o seba. Mierniť utrpenie druhých – to je konkrétny rozmer milosrdnej lásky prameniacej z Božieho srdca. To má veľmi veľa podôb. Keď chorého nemôžem navštíviť, tak mu môžem zavolať; môžem niekomu doniesť nákup pred dvere; môžem sa na niekoho usmiať; môžem sa rozhliadnuť – či táto početná rodina teraz nie je ekonomicky na dne. Môžem pomôcť rôznym spôsobom. Môžem pomôcť postrážiť deti matke, ktorá potrebuje ísť do práce a dieťa nemá domáce on-line vzdelávanie. Pre mňa bolo zaujímavé zistenie, že veľmi veľa ľudí, ktorí do kostola nechodili, sa začali v tejto dobe správať veľmi altruisticky. Začali hľadať, komu by mohli pomôcť. Jednoducho mali Boha v sebe, aj keď nechodili do kostola. Toto je náš Boh – ten ktorý sa ujíma toho druhého spôsobom, ktorý je možný. Ako kresťania sme pozvaní všímať si potreby druhých. Len sa nenechajme oklamať – tí, čo najviac kričia, zvyčajne nie sú najviac núdzni. Tí, ktorí sú najnúdznejší, sú niekde v tichosti opustení chudáci a nikto o nich nevie. To, k čomu sme ako kresťania povolaní, je modliť sa za núdznych, za všetkých zovretých strachom a úzkosťou. Pribudlo teraz toľko prípadov s vážnymi psychickými problémami. Modliť sa máme aj za tých, ktorí im slúžia. Ale za čo sa taktiež máme modliť, k čomu nás povzbudzuje Písmo je – modliť sa za tých, ktorým bola zverená moc. My nadávame – zľava i sprava – ale hľa, my potrebujeme, aby títo ľudia boli nástrojom Boha, aj keď Boha nepoznajú. K tomu, aby to mohol Boh urobiť potrebuje modlitby svojich učeníkov. Teda, modlime sa za predstaviteľov štátu aj za predstaviteľov Cirkvi. Taktiež si myslím, že je dôležité modliť sa aj za náš národ – sme spojeným národom. Boh sa pozerá aj na zoskupenie národov. My nesieme zodpovednosť za tých, ktorí ku nám patria. Náš národ často lamentuje – že máme takého či onakého predstaviteľa.  V tých vedúcich pozíciách vždy niekto bude; ja tam nebudem a vy tam taktiež nebudete; ale máme sa za nich modliť. Nech to už Boh zariadi akokoľvek. Nadávaním sa nikdy nič nevyrieši, ani potlačovaním a ani vonkajším hnevom. Služba a modlitba – to je naša súčasná misijná činnosť. Pomôcť ľuďom, ktorí žijú okolo nás. To, čo sa ľuďom okolo nás zdá zlé, to je pre Ježišovho učeníka príležitosťou na Božiu milosť. Pán má pripravenú milosť aj pre tieto dni – pre celý svet i pre náš národ. Je potrebné mať oči viery, očakávať a prosiť s dôverou, že nás Boh prevedie týmto ťažkých obdobím.  A potom ešte jedna poznámka. Ak dobre čítame Sväté písmo, tak vieme z evanjelií aj z knihy Zjavenie apoštola Jána, že Ježišov druhý príchod bude predchádzať mnoho katastrof, vojen, epidémií, chorôb, nepokojov, že bude veľa lživých prorokov, ktorí budú tvrdiť, že majú moc nás pred týmto všetkým zachrániť. Človek sa desí, že hádam raz vymyslia vakcínu na nesmrteľnosť. Neverme ľudským „záchrancom". Neverme falošným prorokom a žime svoj vzťah s Bohom. Mesiáš už prišiel a znovu príde. Pán hovorí, že keď uvidíte, že sa toto začalo diať, tak zodvihnite hlavu, blíži sa vaše vykúpenie. Ako kresťania sme povolaní pozerať sa dopredu s týmto pohľadom v definitívne víťazstvo Boha v mojom živote a aj dejinách sveta. To je tak veľká milosť! My veríme v Krista, máme Božie slovo, sme vedení Božím Duchom. Dôležité je, aby sme sa nenechali rozhnevať, rozdeľovať a vyviesť z miery.  Ešte poznámka k limitujúcim opatreniam v živote Cirkvi. Myslím, si že je veľmi dôležité, aby sme teraz budovali tie najvnútornejšie vzťahy v Bohu. Aby sme ľudí povzbudzovali, aby si konali domácu bohoslužbu, aby sa schádzali v modlitbe, aby boli ľudsky spolu. Môžu objaviť niečo, čo roky zanedbávali. Ak sa naučia vnímať Boha v tom najužšom kruhu rodiny, tak to dá (potom neskôr) úplne iný zmysel tým vonkajším verejným bohoslužbám. Ale bez toho vnútorného nebude mať zmysel to, čo je navonok. Nenechajme sa zmiasť tým, že fyzickým zlom sú zasiahnutí aj mnohí naši bratia a sestry. Vybavil sa mi text z Listu apoštola Petra: „Je čas, aby sa začal súd od Božieho domu" (1 Pt 4, 17). Teda Boh nás – jeho učeníkov očisťuje, volá nás k sebe, aby sme boli schopní plniť poslanie, ktoré nám ako učeníkom zveril. Aby sme skrze konkrétne skutky lásky svedčili o našom Bohu a do sveta plného zmätku, smútku a beznádeje vnášali Božie Slovo, Boží pokoj, nádej plnú nesmrteľnosti. Avšak túto nádej musíme mať najskôr v sebe. Potom budeme tými, ktorí sú v tejto dobe v prvej línii.

Čo sa zmenilo?

Určite by to bol veľký zoznam skutočností, ale ja som vypísal len nasledujúce: Došlo k obmedzeniu spoločenskej aj náboženskej aktivity, čo „vykoľajilo" aj veriacich aj neveriacich. U veriacich sa to prejavilo tak, že vo chvíli, keď začali byť limitované počty osôb v kostoloch, alebo bolo verejné slávenie úplne zakázané, mali pocit, že už nemôžu žiť s Bohom. Ale náš život s Bohom predsa neurčujú (len verejné) bohoslužby! Jediná bohoslužba určuje náš život a to je tá, o ktorej hovorí Pavol apoštol v Liste Rimanom: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu" (Rim 12, 1). Ľudia sú v panike ... a predstavitelia Cirkvi, aby im túto paniku zmiernili, tak im začali účasť na bohoslužbách ponúkať cez prenosy v počítačoch a na internete. Ale podstata viery nie je v tomto. Podstata je v tom, že ja prehĺbim svoj vzťah s Bohom.  Koncil nás učil, že máme bohoslužbu slova a bohoslužbu obety a že Ježiš sa nám dáva aj v Eucharistii aj v slove. Normálne by bolo, že vo chvíli, keď nemôžeme prijímať Eucharistiu, tak začneme Krista viac prijímať v slove a verejné bohoslužby nahradíme bohoslužbou, ktorú môžeme konať vo vlastnej rodine, alebo medzi tými najbližšími. Tak objavíme hĺbku kresťanstva v mini-Cirkvi. Pretože bez toho (vnútorného) aj tak všetky veľké bohoslužby nemajú zmysel. Ibaže my sme sa, žiaľ, dostali do situácie, keď v mnohých rodinách nie je spoločná modlitba, nie je spoločné čítanie Písma, nie je spoločné vyznávanie hriechov... Všetko sa nechalo „na kostol" a potom, keď nám ho niekto zatvorí, tak máme pocit, že nemáme nič.  Ďalej došlo k zabrzdeniu ekonomického rastu. Do akej miery sa to presne dotýka jednotlivca, to neviem. Viem však, že sa to dotýka mnohých ľudí. Jednak došlo k ohrozeniu pohodlného zabehnutého štýlu života, ktorý je do istej miery luxusný. My (ČR) patríme medzi najbohatšie krajiny sveta. Na zabrzdenie rastu ľudia určite neboli pripravení. Avšak taktiež mnoho ľudí sa ocitá na hranici biedy a chudoby. Nie všetci mali doma vytvorený „vankúš" hmotnej rezervy. To je vážna vec, pretože naraz sa z ľudí, ktorí boli samostatní, stávajú ľudia, ktorí sú závislí. Následne došlo k izolácii zvlášť starých a chorých ľudí. To je realita, ktorá je veľmi bolestivá, pretože my sme týchto ľudí – v snahe ochrániť ich pred chorobou – vystavili extrémnej opustenosti, ktorá je často vo svojich dôsledkoch ešte horšia, ako prípadná choroba. Veľmi veľa starých ľudí dobre vie, že svoj pozemský život majú zväčša za sebou. Ak sú veriaci, tak verím, že mnohým je skutočne jedno, či ich Boh povolá za týždeň, o mesiac alebo za rok. Ale čo im nie je jedno, je to, že zostávajú v tomto období sami a navyše sú vystavení masáži televízie, rozhlasu a správ, kde navyše nepočujú o ničom inom. Ak by u nás nebolo povodní, tak ani nepočujeme žiadnu inú správu... To si myslím, že pre ľudí, ktorí nemajú iné sociálne kontakty a sú odkázaní na svoju izbu a posteľ, je niečo strašné. To treba taktiež brať vážne. Jedno je dôležité – ľudia zo všetkého najviac začali venovať pozornosť opatreniam a správam, ktoré s tým súvisia. Všetci čakáme, čo bude zajtra nového – a potom to medzi sebou posudzujeme. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí majú rovnaký názor na vec. No, na tých, ktorí majú opačný názor, sa začneme dívať súcitne, alebo hnevať, až naraz sa nám spoločnosť (veriacich ľudí nevylučujúc) rozdelí. Rozdelenie delí naše rodiny a komunity. Jedni pohŕdajú druhými a posielajú si navzájom odkazy dokazujúce fakty z jednej aj z druhej strany. Takto sa diablovi podarila skvelá vec. Rýchlo nás rozdelil – a to je ešte horšie ako akákoľvek iná forma nákazy, pretože toto je nákaza hriechu. Navyše sa mu podarilo, že sa na seba hneváme, že sa ohovárame a kritizujeme. Hnev nikomu a ničomu nepomôže.  Dostali sme sa do situácie, keď celá spoločnosť nežije ničím iným ako touto témou – a to je alarmujúce. Pretože my sme poznali Boha a máme žiť pre Božie kráľovstvo. Máme žiť teda tomu, čo Boh chce konať v ľudských srdciach, v mojom srdci a srdciach druhých ľudí. Tu je dôležité pripomenúť fakt, že Bohu sa nikdy nič nevymklo z rúk. Aj keď sa nám to niekedy môže tak zdať. Iba Boh má schopnosť dať zmysel všetkému čo prežívame – aj katastrofám aj chorobe aj smrti. Prečo teda Boh tieto skutočnosti dopúšťa? Pozrime sa do Písma – List Rimanom: „Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz" (Rim 8, 20-22). Čiže celé tvorstvo bolo ľudským hriechom uvrhnuté do márnosti, pominuteľnosti, utrpenia a zániku. Spolu s ľuďmi – ako hovorí Pavol – celé tvorstvo vzdychá až doteraz. A Pavol pokračuje: „A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela" (Rim 8, 23). Teda týka sa to aj Ježišových učeníkov – a to je veľmi dôležité. Tak, ako sa sám Ježiš nevyhol ťažkostiam ľudského života, tak z týchto ťažkostí nevyslobodí ani tých, ktorí mu patria. Kresťan nie je ten, kto nie je nikdy chorý. Dokonca, ako to uvidíme za chvíľu, môže to byť úplne obrátene. Aj tí, ktorí žijú z Božieho Ducha a patria Kristovi trpia kvôli následkom ľudského hriechu – t.j. katastrofami, chorobami a ak chcete – tak aj koronavírusom. Ale na rozdiel od neveriacich my vieme, že Ježiš s nami spojil svoj život, že vzal na seba našu bolesť, naše choroby a všetko zbavil nezmyselnosti, bezmocnosti, beznádeje a bezcennosti. Dokonca on z týchto ťažkostí urobil cestu k definitívnemu životu – „víťazstvo života nad smrťou". Nejde o to, aby sme tým, ktorí vieru nemajú (prípadne tým, ktorí sa síce za veriacich považujú, ale vzťah s Ježišom neovplyvňuje ich život), hovorili tieto skutočnosti. Človek si tak vo vlastnej úzkosti a beznádeji nepomôže. Musíme to urobiť inak: dôležité je, aby som ja veril, ako sa veci majú, pretože potom budem pristupovať k týmto skutočnostiam úplne inak. My, ako Ježišovi učeníci, vieme, že život sa smrťou nekončí a taktiež vieme, že zdravie je síce obrovská hodnota, ale to nie je najväčšia hodnota. Toto sa veľmi ťažko odovzdáva trpiacim neveriacim alebo formálne veriacim. V tom sa Ježišov učeník bude vždy líšiť – pretože pre kresťana, ktorý žije s Kristom je najväčšia hodnota Boží život v nás. My vieme, že budeme chorí a zomrieme, ale stratiť ten podstatný život – Boží život v nás – to znamená stratiť večnosť. Pavol píše: „Či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi" (Rim 14, 8) – či sme zdraví, alebo chorí. Boží život je skutočná láska, ktorú Boh do nás vložil a ktorej nás učí. Slová „patríme Pánovi" sú pre Ježišovho učeníka veľmi dôležité – to povedomie, komu patríme. Je to dôležitejšie, ako to, čo si myslím a čo robím. Je to dôležitejšie, ako chodiť do kostola a pristupovať ku svätej spovedi. Najdôležitejšie je vedieť, že „som jeho" a toto nikdy nespochybňujem. Patrím Kristovi ako jeho učeník – keď viem, že on je so mnou, prežíva to so mnou, je vo mne... Ježiš všetko prežíva spolu s nami. A taktiež patríme Otcovi – to znamená, že sme jeho deti a on sa o nás postará. Z tohto vedomia vyrastá naša dôvera, ktorá zaháňa strach, úzkosť a beznádej. Prináša pokoj aj keď vedľa nás zúri búrka. Pokoj prichádza z vedomia, že patrím Bohu. Tento život, ktorý máme od Boha, je on sám, to je jeho Duch, jeho láska. Je to láska Boha, ktorá je iná ako ľudská. Je skutočná. Naša ľudská láska je niekedy povrchná a pocitová. Božia láska je naozajstná a trvalá. Teda nielen niekedy, nielen načas, nielen na chvíľu. Božia láska chce pre človeka vždy len dobro. Avšak my nevieme, čo je pre nás dobré! Ak by som to vyhrotil, tak neviem, či je pre mňa dobré byť zdravý až do smrti a potom ma museli popraviť, aby sa ma zbavili, alebo aby som bol celý život chorý. Ja to neviem, ale Boh to predsa vie – a všetko je prejavom jeho lásky. Teda to najdôležitejšie je, aby som mu neprestal dôverovať.